Išla som do UK 15. augusta 2006. Nebola som šťastlivec, bola to moja chyba, hlavne preto, že som nebola pripravená. V prvom rade nevedela som ani ceknúť po anglicky, akurát niektoré zvraty, čo som mala zafixované, spojené s prácou v počítači.
Nebola doma dobrá finančná situácia, bola som prepracovaná, lebo žiaľ, u nás na Slovensku, ak chce niekto zarobiť a práva nemá kapitál, žije z výplaty do výplaty, nastane časová diera (strata zamestnania) a ste nahratý.
Nedokážete našetriť žiadnu rezervu a ak si požičiate, ťahá sa to s vami na dlhý čas. Vtedy som si povedala, sakra všade inde by som svojou prácou zarobila niekoľkonásobne viac ako u nás. Veď nie som žiadne béčko, som včelička, akurát nie je dostatočne ocenená moja práca, to poznáte, tak akurát pracujete navyše. Známa bola v Anglicku a hovorila mi ako sa tam dá dobre zarobiť. Hm… tak som naletela, chcela som mojej rodine dobre. Odporučila ma druhej, ktorá mi tam zabezpečí prácu za poplatok.
OK. Ale… prišla som do Birminghamu s priateľom a nikto nás tam nečakal. Nedokázala som sa ani k nej dovolať. Mala mi smskou, poslať inštrukcie a nič. Dovolala som sa jej synovi, ten ju vyhľadal, vyhovárala sa, že nevie sa dovolať agentúre v UK, ktorá mi má dať ubytovanie a prácu. Tri dni som spala na autobusovej stanici, bola som donútená si kúpiť novú nabíjačku, lebo sa mi vybil mobil a teraz bolo pre mňa dôležité mať spojenie. Ďalšia smola, na autobusovej stanici mi ukradli peňaženku, kde som mala eurá. Našťastie som mala aj inde peniaze a kartu, tak som neprišla o všetko. Kúpila som si anglický kredit a čakala na telefonát.
Nevyšla som z autobusovej stanice, svet naokolo bol pre mňa cudzí. Akurát v noci som kecala s coatchom, ktorý pracoval na stanici a pomáhala som mu zametať. Moje veci mi ukryl vo svojej kancelárii, keď som mu povedala, že ma okradli. Rozprávala som ako praveký Angličan, teraz je mi to smiešne, ale vtedy som bola v pozore a v stave núdze. Krátila som si čas fotením ľudí, bezdomovcov a v noci mi môj nový priateľ pri práci spieval souly. Bol to černoch a celkom milý. Môj priateľ bol veľmi nahnevaný, videli sme tlupy Slovákov, ktorí keď pre nich nik neprišiel sa na otočku vracali domov. Tiež ich dobehli, boli väčšinou z východu. Ja som mala pracovať akože v pekárni v Lutone. No nik pre nás nedošiel a tiež som rozmýšľala sa vrátiť domov a tej mojej známej vykrútiť krk. Nakoniec som sa dovolala, hovorila, že už pre mňa dôjdu, mám čakať. Cestovala som do UK autobusom, bola som nevyspatá, hladná a nahnevaná.
Prišiel pre nás jeden človiečik indický, hovoril, že ide z Londýna do Birminghamu kvôli nám, a že mu máme zaplatiť cestu, pýtal od nás 40 libier, magor, ďalší človek, ktorý využil našu neinformovanosť. Ubytoval nás do jednej izby s double posteľou a inak nebolo v tej izbe nič len poličky a vešiak. Žiadne posteľnú bielizeň, jedná stará smradľavá prikrývka. Vypýtal od nás 70 libier za izbu/cena za pár ubytovaný v jednej izbe. Majiteľ domu bol Turek a ryžoval na tom, že prenajímal izby Slovákom. Boli sme v dome desiati. A všetci boli momentálne nezamestnaní. MOJA ZNÁMA mi potom zavolala, že pekáreň neprijíma nových ľudí, že tam nastal spor s agentúrou. JEJ ODKAZ, hľadaj si prácu sama.
Autor: Sarkana Pridané: 26.03.2008
Pokračovanie príbehu:
Sarkana: Moje začiatky v UK (2.): Hľadanie práce na vlastnú päsť
O autorovi
