Všade vám dajú pocítiť, že ste od agentúry. Nemáte svoju skrinku, nemáte svoj vozíček (pracovala som v hoteli), dostala som svoj zoznam izieb ako posledná, 18 izieb denne dvojposteľové (o 4 viac ako zamestnanci), každý deň som mala iné poschodie a iné izby.
Každé ráno som bojovala o vysávač a doplnky do kúpeľne, často mi chýbali prevliečky (niekto mi ich ukradol ak som aj mala, to bolo tam bežné), ak som mala všetko, tak som mala vyhraté.
Ak som doobeda nemala 10 izieb za sebou, nemohla som isť na obed, inak som nestíhala. Po čase som si necítila vankúšiky na prstoch, prevliekala som 36 postelí denne. Ak má chyžná svoje pravidelné izby, nečaká na zoznam a už pracuje, ja som začala o hodinu neskôr ako ostatní a dostala som izby, kde bol klient, čiže zaklopať, zakričať housekeeping a keď sa nikto neozve môžem upratať. (Raz sa mi stalo, že sa nikto neozýval, ja som vošla a klient rozospatý a nahý mi išiel naproti, chcel zamknúť, takto sme sa zrazili, trapas). Vždy som si to zlízala, lebo som dostala izby po niekom, kto ako geroj skončil skôr, neutrel prach na obrazoch a iné drobnosti (zrkadlá, lampy, čo musíš).
Na jednu izbu som mala 12 min. a keď mi niečo chýbalo utekala som na iné poschodie pre obliečky. Schudla som v práci za ten mesiac 6 kíl, kopa nervov a drzí Pakistánci mi kradli z vozíka. Nebol to med lízať. Ak som pracovala cez víkend, mala som problém s dopravou. Vtedy ide autobus každú hodinu. A ráno z mojej lokality nešiel autobus, musela som si zavolať taxík. tak som bola o 6 libier ľahšia. nakoniec mi ten víkend ani agentúra nezaplatila. Tri týždne som chodila do agentúry aby mi tých 60 libier preplatili, nakoniec som prišla o prácu. Aj tak sa dá. Stretla som sa s ľuďmi, čo mali tie isté skúsenosti.
„Stratila som prácu 6. decembra a bola som z toho riadne na nervy, stratila som podnájom, vyhodili ma, tak som išla do jedného kurdského domu. Chodila som dva týždne po agentúrach, Hilton som nemohla ani spomenúť, lebo som sa pohádala v agentúre, nezaplatili mi víkendy a 5 dní. Nemohla som ísť domov, nemala som nič a ten krutý termín, keď agentúry ti ukazujú dvere, že možno v januári.“
„No úžasné, tak ale potom, vďaka bohu som dostala odvahu ísť do jednej agentúry, ktorá zamestnávala ľudí do Landroveru.
V ten deň, neviem prečo, som bola nabitá energiou. Išla som tam tak sebavedome, že doteraz tomu nechápem.
Boli sme tam na pohovore piati, ja jediná biela a ostatní z Ghany. Prišla k nám Lian, strašne sympatická Číňanka. Ja som sa predstavila, povedala som niečo o sebe, odovzdala pas a OP a doniesla nám testy. Papiere pri registrácii som vyplnila ihneď, bola som v tom už vycvičená ako opica. A testy, sa mi zdali smiešne ľahké, bola som prvá, čo som ich spravila.
Keď odišla, tak som videla, že chalani tam mali s tým problém, tak som im našepkávala. Boli riadne nervózni, keď prišla Lian, chcela ešte niečo odo mňa, tak som jej odpovedala úplne sebavedomo a s humorom. Ešte v ten deň som nastúpila do roboty. Dali mi vestu, safety boots a jedeš… bola som šťastná a nechápala som ako sa to rýchlo zbehlo. Myslím, že pomohli moje odpovede rýchle a vtipné. A chalani boli tiež prijatý. Keď ma potom zbadali na zmene, tak mi pomáhali. Nakoniec som získala veľa kamarátov z Ghany. Oni sa tam navzájom všetci poznali a myslím, že tí štyria im dali echo, lebo hocičo som potrebovala, zohnali mi to a ešte som zohnala cez nich dobré ubytko. Tak som im bola vďačná.“ Na svoju prvú výplatu som si počkala a presťahovala sa ku kolegom z práce.
Autor: Sarkana Pridané: 29.03.2008
Pokračovanie príbehu:
Sarkana: Moje začiatky v UK (5.): Moje skúsenosti s anglickými agentúrami
O autorovi
